Späť

Červený koberec

Mgr.art. Michaela Bednárová
Puojd s.r.o., June 7, 2018

Puojd tento rok oslávi 10. výročie vzniku. Pri tejto príležitosti sme sa rozhodli vrátiť k počiatkom a oživiť ideu, s ktorou sme začínali. Obzvlášť v týchto časoch je ešte dôležitejšia: myšlienka pozitívneho prístupu k vlastnej krajine.
Práve pre orientáciu na podobné témy sme si k rozhovoru prizvali Janu Ambrózovú, mladú etnomuzikologičku, ktorá sa pýtala a diskutovala s našou dizajnérkou Michaelou Bednárovou na tému Slovenska a súčasnej spoločenskej situácie. Dôvodom na rozhovor bola aj prichádzajúca inštalácia na Bratislava Design week, kde po prvýkrát vystavíme prácu Puojdu v kontroverznejšej polohe, ako tomu bolo doteraz.

Inštalácia Červený koberec, Bratislava Design week, 2018, 18:30, Zoya Gallery
http://www.puojd.sk/
Inštalácia Červený koberec, Bratislava Design week, 2018, 18:30, Zoya Gallery

Odkedy sa štátnym symbolom venuješ naplno?
Prvý raz to bolo v súvislosti s bakalárskou prácou.

V porovnaní so súčasnou mierou verejnej manifestácie pozitívneho vzťahu k folklóru a jeho zvýšenej mediálnej odozvy išlo o odlišné obdobie. Čo bolo tým spúšťačom u teba?

Cestovanie. Pre mňa to bola čisto dizajnérska vec. Napríklad, prídeš do Anglicka a nájdeš široké spektrum spracovania vlajky na suveníroch a nebude ti to pripadať vonkoncom prehnané. Na základe toho som sa rozhodla skúsiť to so slovenským materiálom. Môj projekt mal veľký úspech. Ale, paradoxne, najviac u zahraničných študentov. Tí odo mňa počas pobytu na Slovensku vykúpili všetky doplnky. Našinci majú v prípade mojej tvorby – to pociťujem doteraz – častokrát zmiešané pocity.

Myslíš, že je za tým pohoršenie, strach zo strápnenia sa, alebo niečo celkom iné?

Skôr obavy zo strápnenia sa. Keď si zoberieme napr. folklór ako niečo, čo nás charakterizuje, za život som poznala viacero ľudí s veľmi, veľmi negatívnym vzťahom k folklóru. Keď sa ich pýtam, prečo tak uvažujú, vždy sa v diskusii dostaneme do bodu ich osobnej skúsenosti s nejakou svadbou, na ktorej napríklad hrala „senzusoidná“ kapela akési nevábne ľudovky. Vtedy sa im snažím vysvetliť, že sú aj dobré veci, že ak tomu dajú druhú šancu, môžu to začať vnímať celkom inak – však sú už aj dospelí. Myslím, že je to hlavne o tom, dať šancu druhému pohľadu.

Čo ma však najviac štve, ak sa bavíme o štátnom znaku, keď si ho ukradnú fašisti a spájajú ho s negatívnymi obsahmi, šíria ho vo svojom prostredí a ostatní s tým nič nerobia. Mne to napríklad mimoriadne vadí. Myslím si totiž, že s ich názormi by sa náš štátny znak nemal prepájať. Napríklad, lišiacka zmena loga u Kotlebu. Vieme, kde názorovo stoja a schovávajú sa za náš oficiálny symbol, ktorý je ešte stále symbolom demokracie. Naozaj ide o nebezpečnú vec. Otázka „Komu náš znak naozaj patrí?“, je pre mňa zásadnou.

Aký máš pocit zo súčasnej spoločenskej situácie?

Mám pocit zlomu. Stala sa jedna výrazná vec - vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ľudia sa ako keby prvý raz konečne spamätali, nemávli rukou v zmysle „je mi všetko jedno“, ale pocítili potrebu angažovať sa v spoločnosti. V prípade témy „národné symboly“ vznikol jeden moment vtedy, keď už na prvom proteste Juraj Benetin zaspieval slovenskú hymnu. Keď som sa pozerala na ľudí naokolo, pocítila som zmenu postoja k hymne, keď ju prezentoval niekto z alternatívnej hudobnej scény – nebola to tá hymna, ktorá ide povinne každú polnoc vo verejnoprávnom vysielaní. Vnímala som to ako moment, kedy by sa o tom konečne dalo diskutovať v zmysle „zoberme si to naspäť“, bavme sa o tom ako o normálnej veci, že je celkom prirodzené, vnímať sa ako súčasť nejakého národa.

Mňa osobne na zhromaždeniach hnutia Za slušné Slovensko zaujalo to, ako si ich prostredníctvom verejnosť opäť osvojila nielen štátnu hymnu, ale adjektívum „slušný“ človek/občan, ktoré mala donedávna v prenájme krajne nacionalistická, či extrémistická časť temných, nielen internetových, vôd.

Presne. Netreba tými vecami pohŕdať len preto, že ich niekto zneužíva. Je potrebné začať s tým aktívne niečo robiť. Ja osobne skôr ako o slušnom človeku rada hovorím o človeku tolerantnom. Totiž, veľa slušných ľudí môže byť stále veľmi konzervatívnych. Každý si o sebe môže myslieť, že je slušný, ale to, že je aj tolerantný, to sa jasne ukazuje jedine na správaní a vzťahu k ostatným.

Ako sa podľa teba darí našim štátnym symbolom mimo explicitného politického rámca?

Ak si zoberiem štátny znak, tak je ho veľmi málo vidieť. A ak predsa, tak spravidla ide o prípad dosť prvoplánový.

Ako si to vysvetľuješ?

Nemáme k tomu vzťah. Nemáme dostatočné národné sebavedomie v porovnaní s inými národmi, kde si mnohí ich reprezentanti nemajú problém dať napríklad vlajku do okna a pod. U nás je to podmienené historickou skúsenosťou. To, čo robím ja, nemá napomôcť dostať veci do extrémnych polôh, ale napríklad, keď niekto cestuje do zahraničia a pokukáva po vhodnom dare, aby mal možnosť siahnuť po niečom reprezentatívnom.

Spomínala si pojem národné sebavedomie. Mám dojem, že vo verejnej diskusii sa k nemu často pridružuje ďalší – nacionalizmus. Ako ty tieto dve kategórie odlišuješ a významovo napĺňaš? Alebo ich vnímaš ako synonymické?

Pre mňa sú to dva rôzne pojmy, aj keď z jedného môže vzísť to druhé. Raz dávnejšie sa cez jednu reklamnú agentúru nastavovali trendy v marketingu a v rámci toho sa identifikovalo niečo, čo sa pomenovalo ako éra pozitívneho nacionalizmu. Išlo o obdobie, keď Maťa Slováková robila „Slovenský národný remix“, ja som začínala s Puojdom a podobne. Vtedy som sa s tým pojmom stretla zoči voči, ale nezamýšľala som sa nad ním výraznejšie. Navyše – bol spojený so slovom „pozitívny“. Prekladala som si ho ako „pozitívne vlastenectvo“. Vôbec som si to nespájala s politickou ideológiou.

Myslíš, že je v tejto situácii potrebné, resp. možné, nanovo definovať význam štátnych symbolov?

Myslím, že máme dobrú príležitosť ich význam ľuďom opäť vysvetliť, vzájomne o ňom diskutovať. Aby v nich nevideli iba tých politikov, ktorí zneužívajú pronárodnosť, ale aby ich vnímali trošku odľahčenejšie, bez príkreho politizujúceho rozmeru.

Ktoré významové roviny by si k nim pridala?

Už prvý pohľad na štátny znak, na Tatru-Matru-Fatru, mi evokuje slovenskú prírodu. Pre mňa Slovensko rovná sa slovenská príroda. Napríklad. Ono, ja som so štátnym znakom od počiatku pracovala odľahčene a azda preto ma veľmi prekvapovali reakcie, ktoré moju robotu posúvali neustále do politickej roviny. Pre mňa je, naopak, štátny znak symbolom rozmanitých vecí, ktoré Slovensko charakterizujú. Otravovali ma neustále reči o politike.

Poďme do vizuálnej roviny. Sú štátny znak, alebo zástava dizajnérsky atraktívne?

Znak určite, zástava sa mi viac páči česko-slovenská, resp. súčasná česká. Je to krásny čistý dizajn. Slovenský znak aj vlajka sú členité, je preto veľkou výzvou pre dizajnéra/-rku pracovať s nimi ako s geometricko-estetickými prvkami. Českú vlajku stačí namnožiť a vyzerá to super (ako ukázali „Ponožky Pěšky“).

Na tvojej inštalácii na Design weeku – vyskytne sa tam znak v podobe a kontexte, na ktoré nie sme u teba zvyknutí? Posúvala si ho do nejakých ďalších rovín?

Ono, doteraz som bola v tejto téme dosť pozitívna avšak teraz sa môj postoj dá pochopiť aj ako kritický. Deje sa okolo nás toho veľa negatívneho a aj v ďalšej kolekcii budem riešiť problém úpadku a frustrácie. Týmto happeningom chcem nastaviť zrkadlo každému, čo sa na výstavu príde pozrieť. Môj odkaz znie: „Nešliapme si po národných symboloch“. Inštaláciu na Design weeku tvorí červený koberec umiestnený pri vchode – ide o autorskú textíliu s maličkým štylizovaným slovenským znakom. Poukazujem tu aj na hodnotu dizajnérskej práce, ktorá je často podhodnotená. Divák vstupujúci na výstavu, si možno ani neuvedomí, že šliape po nejakom symbole. Zaujíma ma, aké pocity to v divákoch vyvolá, keď si všimnú motív červeného koberca – štylizovaný štátny znak. Vyvolanie zamyslenia sa je mojím primárnym cieľom. V celej mojej tvorbe ide výlučne o akési podsúvanie tém a myšlienok a následné očakávanie rozmanitých reakcií.

Myslíš, že odľahčenejšiemu vnímaniu slovenského znaku môže pomôcť jeho rekontextualizácia? Práca s ním v celkom inom kontexte?

Nie je to len o tom. Je to v prvom rade o diskusii, ktorú takýto spôsob narábania s ním provokuje. Dôležitým momentom je to, že sa z toho urobí téma, že sa o tom ľudia začnú rozprávať, konfrontujú sa s iným názorom, nebudú sa skrz znak iba voči niečomu nepriateľsky hecovať. Ja vždy verím v komunikáciu a marketing vo všetkých smeroch. Ak sa robia dobre, vedia veľmi pomôcť.

Čo v tebe evokuje slovenský znak na prvý pohľad?

Ja sa opýtam protiotázkou? Kde slovenský znak možno vôbec vidieť? Ja ho vídavam skutočne zriedka. Najčastejšie – keď sú majstrovstvá – na zrkadielkach áut. Vtedy mi hneď preletí mysľou – tento človek fandí hokeju. Vidím ho na úradoch a v suvenírových obchodoch s darčekami pre zahraničných hostí. Nevídavam ho inak skoro vôbec.

To, že ho umiestňuješ na oblečenie mi pripadá ako pomerne pôsobivý akt, a to práve vzhľadom na to, ako je odev človeka prepojený s jeho osobnou identitou.

Hm, je zvláštne, že mnohí to vnímajú ako kontroverznú vec, ja vôbec. Dokonca, keď som začala, okrem tohto motívu som pracovala aj s inými dezénmi. Bežní ľudia hneď pochopili, čo chcem povedať. Klientela sa sama našla a boli to najmä ľudia z kreatívnych sfér, cez ktorých sa tento „trend“ šíril ďalej. Jedni sa na tom pobavili v zmysle „to je super! To si dám na seba“, ďalších to nadchlo a toto oblečenie vnímali ako výraz svojho politického postoja v zmysle „slovenský znak náckom nedáme“, no a iní sa pýtali, či to robím pre Slotu, Kotlebu a podobne. No a práve ten posledný pohľad vnímam ako strašne obmedzený a daného človeka ako neschopného vnímať svet otvorenými očami.

Myslím, že sa ti týmto krásne odkryla zložitosť tejto témy, tiež jej dôležitosť de facto.

Presne tá zložitosť ma na nej veľmi baví. Jednoduché veci by som robiť veľmi nechcela. Boli však aj momenty, kedy so zvažovala, či v tom vôbec pokračovať, na čo som dostala reakciu „práveže musíš!“. Nástup Kotlebu... mala som s tým veľký problém a veľmi ma to celé znepokojovalo a zneisťovalo: „Prečo by som mala podporovať nejaké pozitívne vlastenectvo, keď si vlastne aj oni o sebe môžu namýšľať, že sú plnohodnotnými vlastencami?“ Ale nepodľahla som a uvedomila som si, že nie – nemôžeme takto uvažovať, musí tu stále existovať protipól netolerantnému extrémizmu. A to je aj odkaz mojej momentálnej výstavy. Na druhej strane, nikdy som nemala pocit, že to, čo robím, je kontroverzné. Keď však ľuďom idem schválne podstrčiť slovenský znak, na ktorý musia šliapnuť (inštalácia Červený koberec, BDW2018), potrebujem tento akt odkomunikovať tak, aby bolo úplne jasné, že nejde o žiadnu dehonestáciu štátnych symbolov. Ide o apel na ľudí v zmysle “pozor, deje sa nám tu pod nosom niečo vážne - zneužívanie štátnych symbolov a národnej symboliky, či témy, a deje sa nám to tu už roky.” Ľudia totiž, namiesto toho, aby si ich zobrali za svoje, tak sa za ne začali hanbiť, začali k nim mať odpor. To je jeden z dôvodov, prečo som pred 10 rokmi iniciovala tento typ dizajnérskej práce.

Keď sa vrátim k téme vlastenectva, stretla som sa viackrát s diskusiami, v ktorých sa niektorí diskutéri/diskutérky vyjadrovali k tejto téme – obsahovo na škále od jemného pohoršenia až po skepticizmus v zmysle „je úplná náhoda, že si sa narodil/a na tomto území a je úplnou nadprácou pociťovať vzťah k niečomu ako je geografické územie ohraničené politicky a historicky (dohodou) určenými, nedefinitívnymi hranicami“. Čo si o takomto type postoja myslíš?

Poznám takých ľudí. Opäť sa vrátim k tomu najdôležitejšiemu: „Čo pre určitého človeka to vlastenectvo vlastne znamená?“ Ak, povedzme, človek žije v Bratislave, má rád to mesto, podarilo sa mu tu podnikať, alebo sa mu iným spôsobom darí a je tu spokojný, nevidím problém v tom verejne to priznať. Skeptickí ľudia sú možno s mnohými vecami nespokojní, strašne ich tu niečo dráždi, niečo im nesedí. Vždy sa dá jednak vycestovať a oddýchnuť si od toho, alebo sa s tým dá niečo robiť.

Ako vnímaš (najmä ústne) proklamované vlastenectvo politickými stranami ako SNS??

Vnímam to ako chybné uvažovanie, lebo oni netušia, čo súčasné Slovensko symbolizuje. Súčasťou diania na Slovensku je napríklad aj Gay Pride s mnohými bojovníkmi za zrovnoprávnenie homosexuálnych párov, ateisti, ženy, ktoré nemusia nutne chcieť deti, rómska menšina so všetkými krásami aj chybami. Slovensko, tak ako každá iná slobodná krajina, je pestré. V ich prípade ide o silne konzervatívne vnímanie podoprené kresťanskou ideológiou a vzhľadom na to, aká dôležitá je pre mňa sloboda a tolerancia, nemôžem sa s tým stotožňovať.

Čo hovoríš na kampaň Good Idea Slovakia?

Tam bol cieľ ukázať, že tu máme veľmi veľa šikovných mladých ľudí, ktorí začínajú firmy a že by bolo možno dobré začať sa sústrediť na tvorivý potenciál ľudí, ktorí môžu túto krajinu posunúť ďalej. Neísť po tej patetickej historizujúcej línii, ale položiť si otázku: Čo je to súčasné Slovensko?

Čo je to súčasné Slovensko podľa teba?

Veľmi ťažko sa mi odpoveď generalizuje do pár bodov. Veľmi nerada, poviem úprimne, definujem Slovensko. Všeobecný pohľad možno hovorí jednoducho: Slovensko symbolizuje folklór. Folklór, folklór, folklór. Pri jeho častom omieľaní však hrozí, sama to poznáš, že sa folklór dostane do gýču. A v súčasnosti je tento význam toľkokrát prežutý, že sa vôbec nedivím, že tí dobrí kreatívci idú po úplne inej línii – nie po prvoplánových, zaužívaných veciach. Ak mám však odpovedať za seba, v prvom pláne mi napadne „krajina kontrastov“. Na jednej strane áno, krásna príroda, na druhej strane potoky plné smetí, ľudia doteraz nevedia, ako majú triediť odpad, alebo – ako nás nazvali „bratislavská kaviareň“ – čo je veľmi smiešne – verzus nejaký bežný človek, ktorý má úplne iné problémy. Toto ale nevnímam ako naše špecifikum. Všetky krajiny táto vec charakterizuje.

Prepojím dve veci, ktoré sme spomenuli: hypotézu o tom, že politici a političky, ktorí príliš často operujú s pojmami národ, národné hodnoty, národná kultúra, dedičstvo, vlastne asi ani nevedia, o čom presne hovoria a hypotézu, že keď sa niečo ako „folklór“, dajme tomu, neustále zjavuje vo verejnom diskurze, môže vo vnímaní časti verejnosti dôjsť k istej forme významovej devalvácie tohto pojmu. Myslíš, že tu na Slovensku aj my sami – bežní smrteľníci – vieme presne, čo to ten folklór a tradičná kultúra vlastne je? Ako vyzerajú, znejú vo svojej autochtónnej podobe?

Myslím, že nie. Máš dojem, že je dôležité to poznať do hĺbky, aby si naň človek vytvoril názor?

Hm, skôr tu narážam na to, že ak si má niekto ten názor vytvoriť, resp. chce sa oprostiť od prvoplánového vnímania, alebo obmedziť prípadné „znechutenie“, keď sa na neho v dnešnej dobe zovšadiaľ valí, že či nie je problém v tom, že nevie rozlišovať v rámci tejto umeleckej/kultúrnej domény?

Ja s tebou súhlasím. Vedomosti sú kľúčom k pochopeniu folklóru. To je ako so všetkým, aby si rozlíšila kvalitu, musíš o tom veľa vedieť. Je to aj otázka vkusu, väčšinovo budú vždy príťažlivejšie strednoprúdové záležitosti. A ľudia inklinujúci ku gýču budú vyhľadávať gýč.

A stále to bude pre nich folklór.

Bude. Sú telesá, o estetickej kvalite produkcie ktorých by bolo možné polemizovať. Ak sa sami budú nazývať „folklórny súbor“, verejnosť si bude myslieť, že to je ten folklór.

Okrem toho, folklór má podľa mňa tú nevýhodu, že sa ľahko využíva ako prostriedok voličskej mobilizácie a politického výtlaku a súčasne nemyslím, že je doteraz vnímaný ako rovnocenná umelecká forma k tzv. (nepresne označovanému) „vysokému umeniu“. Vidím tu istú podobnosť s tým, s čím pracuješ ty: so štátnym symbolom, na ktorý sa nabalilo veľa rozporuplného. Aká je podľa teba cesta von?

Myslím, že toto sa dá riešiť jedine cez osobnú skúsenosť. Od nej sa totiž všetko odvíja. Autentický folklór aj to, čo robím ja, sú stále alternatívne žánre, nie je to to, čo sa bežne dostáva človeku. Myslím si, že je to takto dobre. Nemyslím si, že sa v tejto veci dá ísť cestou kompromisu. Totiž, keď robíš ústupky, s cieľom väčšej popularizácie, už to skrátka nie je ono. Na masovejších predajných akciách, kde sa stretáva rozmanitá skupina ľudí, sa nájdu aj takí, ktorí s mojou prácou zjavne majú problém a ja mám stále silu a snažím sa ich osloviť a porozprávať sa s nimi o tom. Často sa mi v takom prípade stalo, že pochopili a odišli pozitívne prekvapení.

Aké sú v takom prípade tvoje otázky? Aký rozhovor s nimi vedieš?

Presne taký, ako teraz s tebou. Dáš im napríklad protiotázku, a to na tú ich – napr. „To si Slota kupuje?“. Pýtam sa „Prečo si myslíte, že si to má Slota kúpiť?“ Takáto jednoduchá protiotázka vtedy spustí veľmi dobrý rozhovor.

Bola si niekedy upodozrievaná z toho, že škodíš slovenským symbolom?

Nie. Nikdy. Myslím, že ak by existovali takí ľudia, tak sa k nim takáto vec ani nedostane.

Keď sa so slovenskou reprezentatívnou symbolikou operuje na štátnej úrovni, často ide o veľmi limitovaný diapazón znakov. Kraľuje im čičmiansky vzor. Ako vnímaš tento fenomén?

Ja som napríklad robila dizajn ponožiek pre olympionikov s týmto vzorom. Ešte predtým som sa zúčastnila tvorivého pobytu v Čičmanoch, kde sme viacerí dizajnéri tvorili inšpirovaní touto obcou. Bola som tam prvý krát a tá dedinka ma ohromila, čítala som si jej históriu a uvedomila som si, aké je to fantastické, že prežila v takejto forme. Existuje mnoho veľmi negatívnych reakcií, hlavne v odbornej verejnosti, že prečo stále Čičmany. A to, že ich ľudia prehnane používajú, mi voči nim nevytvorí odpor. Lebo sú geniálne a signifikantné.

Čím to je, že keď sa niečo sprofanuje, je tu tendencia vnímať to po určitom čase negatívne? Ja za seba mám ten pocit napríklad v súvislosti s folklórom – badám reakcie – dokonca už aj niektorých folklórnych fanúšikov – že už je toho priveľa.

Myslím si, že preto, lebo je vždy niekto, kto to robí zle. Totiž, keď to niekto robí len preto, že je to trendy – to je to, čo tých ľudí hnevá. Totiž, aj ten čičmiansky vzor vieš dobre zhovadiť, keď nerozumieš jeho geometrii, rytmike a významom.

Je podľa teba možné, „odkontrolovať“ do určitej miery to, ako sa – povedzme – ľudová ornamentika v prebiehajúcom diskurze uplatňuje? Napríklad zo strany odborníkov/čok?

Treba podporovať kvalitu. Netreba brať všetko, čo ti život ponúka, ale trošku aj počúvať ľudí, ktorí sa do toho vyznajú.

Takže popularita prvkov, ktoré sa vnímajú ako reprezentatívne pre našu krajinu je dobrá vec, malo by sa ale dbať na to, aby aspoň časť ich možných využití bola kvalitným umením.

Áno, ale to nie je odkontrolovateľné. Nemôžeš niekomu, kto má v sebe tvorivosť, zakázať – aby to nerobil. Skôr je cestou vytvoriť priestor pre debatu s ľuďmi, ktorí tomu rozumejú, že takéto niečo už nie. Edukácia je cesta. Ale stále to je menšinová záležitosť.

Na záver by som sa ťa chcela opýtať: Aký najdôležitejší odkaz sleduješ svojou výstavou na Design week-u?

Pozrime sa na seba kriticky a zamyslime sa, čo pre nás znamená byť Slovákom/Slovenkou. Ak chceme žiť v tejto krajine, zapájajme sa aktívne do riešenia nebezpečných problémov. Vytvorme si Slovensko, v ktorom chceme žiť.